Bábková animácia a vôbec animácia v priestore je typická pre starších absolventov Vysokej školy múzických umení. Najmladší študenti a absolventi školy, ktorí už nakrúcali a nakrúcajú výlučne za pomoci digitálnych technológií, sa sústredia skôr na 2D filmy, často animované v počítači. V tomto zmysle nadväzuje Martin Smatana svojím bábkovým filmom na tvorbu staršej generácie, pričom ju posúva ďalej. A tak ako v ich filmoch, aj v jeho filmárskej práci Rosso Papavero je možné vnímať „titernú“ prácu, ktorá bola nevyhnutnou podmienkou vzniku detailne prepracovaných objektov. Film však nedýcha len „handmade“ štýlom. Paradoxne pozornosť od materiálu odpútava magický štýl filmu a rafinovaný nejednoznačný príbeh.
Martin Smatana pri práci
Film Rosso Papavero bol dokončený minulý rok a zatiaľ je nositeľom prémie Literárneho fondu, ktorú si odniesol z jesenného Bienále animácie Bratislava. Začiatkom roka 2015 však zabojuje o medzinárodnú cenu. V istom zmysle je Rosso Papavero už teraz tak trochu víťaz. Ako doposiaľ jediný film z VŠMU je vybraný do súťaže festivalu Berlinale (5. – 15.2. 2015). V sekcii Berlinale Generation Kplus competition bude tento študentský film súťažiť s ďalšími krátkymi filmami bez rozdielu filmového druhu a skúseností ich autorov. Sekcia mu je ako šitá na mieru. Na webstránke festivalu sa totiž píše: „Sekcia je domovom filmových diel, ktoré sú tematicky a esteticky spojené so skúsenosťami detí a mládeže. Program zahŕňa nie len filmy primárne určené deťom a mládeži, ale aj filmy pre široké publikum, ktoré sú však vhodné aj pre mladých divákov.“ Presne taký je aj Rosso Papavero – ulietavať na ňom môžu deti aj dospelí. Viac o filme prezradil režisér a animátor Martin Smatana.
Ako film vznikal? Je to len semestrálne cvičenie na tému chôdza alebo bakalársky film?
Rosso Papavero bolo pôvodne koncipované ako semestrálne cvičenie na rôzne druhy chôdze, ktoré sme mali zadané v prvom ročníku na VŠMU.
Bebe Remencová ako prvá prišla s nápadom, že rozmanité druhy chôdze by sme mohli zasadiť do cirkusového prostredia, kde na scénu postupne prichádza promenáda cirkusantov. Neskôr sme tento nápad rozvinuli so scenáristkou Ivanou Sujovou a celú cirkusovú karavánu sme zobrazili ako snovú predstavu chlapca, ktorý sa doslova necháva uniesť vlastnou fantáziou, z ktorej nevie, a ani nechce uniknúť.
Zvolil som si techniku bábkovej animácie, ktorú som považoval za najlepší nástroj pre vytvorenie magickej a snovej atmosféry.
Môj starý otec vyrobil pre film drevené zmenšeniny cirkusových maringotiek, ktoré prechádzajú nočnou scénou a strácajú sa vo vysvietenom šapito. S výrobou bábok a šitím kostýmov mi zase pomohli študenti z VŠVU.
Po odovzdaní cvičenia a ukončení prvého ročníka som v lete preanimoval niektoré už natočené zábery a dotočil chýbajúci materiál. Môj spolužiak Dávid Štumpf začal pracovať na obrazovej postprodukcii, ktorá nám trvala s prestávkami takmer dva roky. Adam Kuchta priebežne pripravoval a nahrával zvuky a ruchy použité vo filme, zatiaľ čo v rovnakom čase Michal Šabík dokončoval grading, teda úpravu farieb a svetla vo filme.
Rosso Papavero sme dokončili na konci tretieho ročníka, ale nepoužil som ho ako bakalársky film.
Témou filmu je tenká hranica medzi skutočnosťou a fantáziou. Čím ťa láka?
Samotná téma vyplynula z prvotného námetu. Ten som si však vybral práve preto, že ma fascinuje bohatá fantázia a úžasná predstavivosť detí, ktoré si vytvárajú svoj zidealizovaný svet – lepší, farebnejší a vzrušujúcejší než je realita samotná. Malé dieťa ešte príliš nerozlišuje medzi svetom svojich fantázií a realitou, kedy snové splýva so skutočným. Ale kde je tá hranica predstavivosti, ktorú by dieťa už nemalo prekročiť? A práve túto myšlienku som sa pokúsil zobraziť vo filme.
Rosso Papavero jemne zachytáva príbeh chlapca, ktorého realitu transformuje práve jeho fantázia. Nie je to klasický typ príbehu s jasným posolstvom. Dôraz kladie viac na jemnosť, nevinnosť, čaro zlomového okamihu. Nechávam priestor pre diváka, aby si v diele spojil asociácie zo svojho života, detské okamihy očakávania, zvedavosti, slepej dôvery a schopnosti odovzdať sa svojej fantázii.
https://vimeo.com/117315130
Film je zaujímavý aj tým, že je vytvorený v jednom zábere. Prečo si si zvolil jednozáberovku?
Hlavný dôvod bol technického charakteru. Film som natáčal v školskom ateliéri, ktorý nebol dostatočne veľký na prestavovanie a premiestňovanie bábkových scén a kulís. Vyrobili sme preto iba jednu bábkovú scénu dlhú dva a pol metra, okolo ktorej sme rozostavili reflektory. Fotoaparát sme umiestnili na druhú stranu miestnosti tak, aby sa celá bábková scéna aj s pozadím zmestila do jedného záberu ako celok. Fotoaparát bol pevne zafixovaný na jednom mieste a v priebehu nasledujúcich štyroch mesiacov sa nepohol ani o malý kúsok. Dokonca ani keď Dávid kráčal po chodbe (smiech).
Natáčať bábkovú animáciu bez strihu ma lákalo tiež preto, že všetky pocity, nálady či zmýšľanie cirkusantov bolo nutné vyjadriť viac gestami, pohybom a prácou celého tela než mimikou na tvári, keďže bol film snímaný zo širokého záberu v celku.
Avšak nakoniec z dramaturgických dôvodov sme sa predsa len rozhodli trochu narušiť koncept jednozáberovky a pridali sme ešte jeden doplňujúci záber v závere filmu, ktorý ukazuje hlavnú postavu zblízka.
Za akých okolností vybrali Rosso Papavero na Berlinale? Poslala ho škola, alebo ty?
Pôvodne som chcel poslať film na Berlinale sám, ale poplatok za prihlásenie bol príliš vysoký . O niekoľko dní neskôr mi prišla správa z VŠMU, že každoročne škola vyberá a posiela na Berlinale desať filmov za zvýhodnený poplatok a vraj jedno miesto je ešte stále voľné – že ak chcem, môžem film prihlásiť. A tak som ho nakoniec poslal pod hlavičkou školy.
Trailer:
www.vimeo.com/117315130
Sekcia Generation na Berlinale 2015:
www.berlinale.de/en/das_festival/sektionen_sonderveranstaltungen/generation/index.html
Eva Šošková
21. 1. 2015